|
.astor piazzolla"Hudba je viac ako žena, pretože so ženou sa môžete rozviesť, s hudbou však nie. Keď sa raz oddáte hudbe, stane sa vašou večnou láskou, ktorá vás bude sprevádzať celý život – až do hrobu." (Piazzollove citáty v kurzívach pochádzajú z interview, ktoré vzniklo počas jeho poslednej návštevy v Chile v júli 1989.)Piazzollova hudba je výnimočná. Svojho času sa hrávala v populárnych rozhlasových reláciách a súčasne sa ozývala v klasických koncertných sálach. Dokonca sa v osemdesiatych rokoch stala doslova komerčnou hudbou. „Vôbec mi nevadí, že moju hudbu považujú súčastní skladatelia za komerčnú. Urážalo by ma však, keby ju nazývali triviálnou. Moja hudba je populárna komorná hudba, ktorá sa vyvinula z tanga.“ Astor Pantaleón Piazzolla sa narodil 11. marca 1921 v Mar del Plata, v Argentíne, neďaleko od Buenos Aires, ako jediné dieťa Vicenta „Nonino“ Piazzollu Asunty Mainettiovej. Roku 1925 sa rodina odsťahovala do New Yorku, kde žil až do roku 1936. Medzitým sa na krátky čas do Mar del Plata vrátili v roku 1930. Roku 1929, keď mal malý Astor osem rokov, jeho otec mu daroval jeho prvé bandonium (bandoneon). Toto bandonium šikovne kúpil v záložni za 19 dolárov. Neskôr si Piazzolla na túto udalosť spomínal takto: „Moje prvé bandónium bol darček od otca, keď som mal osem rokov. Priniesol ho v škatuli a veľmi som sa potešil, lebo som si myslel, že v tej škatuli boli kolieskové korčule, o ktoré som ho už dlho prosil. Pohľad na čosi, čo som v živote pred tým nevidel ma však poriadne schladil. Otec sa posadil, bandónium mi položil na nohy a povedal: 'Astor, toto je hudobný nástroj tanga. Chcem, aby si sa na ňom naučil hrať.' Mojou prvou reakciou bol hnev. Tango bola hudba, ktorú si otec púšťal takmer každý večer, keď sa vrátil domov z práce (pracoval v holičstve). A ja som tú hudbu nemal rád.“ Jeden rok sa Astor učil na tento nástroj hrať u Andrésa DÁquila a 30. decembra 1931 realizuje svoju prvú nekomerčnú nahrávku, Marionette Spagnol, v Radio Recording Studio New York. Bandonium je zdokonalený druh chromatickej mechovej, ťahacej harmoniky v šesťuholníkovom tvare, zostrojený roku 1830 J. Uhligom. Roku 1933 študoval u maďarského klaviristu Bélu Wildu, žiaka S. Rachmaninova (1873-1943). Práve v súvislosti s Bélom Wildom neskôr Astor spomínal: „Pri ňom som sa naučil milovať Bacha.“ Krátko na to sa stretol Carlosa Gardela, ktorý sa stal dobrým rodinným priateľom. Zaúčinkuje si v jeho filme „El Dia Que me Quieras,“ v obsadení vedľajšej postavičky – malého kamelota. Roku 1936 sa s rodinou vracajú do Mar del Plata, kde Astor začína hrať tango v rôznych súboroch. Tu Astor opäť zažíva hudobné očarenie. Tak, ako ho s Wildom nadchol Bach, nadchýna sa teraz nad sextetom Elvina Vardara, ktorého produkciu si vypočul v rádiu. (Elvino Vardaro sa neskôr stal Astorovým huslistom.) Alternatívny spôsob interpretácie tanga Piazzollom hlboko zarezonuje a stane sa Elvinovým obdivovateľom. 17-ročný Astor je týmto pohľadom na tango tak nadšený, že roku 1938 odvážne odchádza do Buenos Aires. Nejakú dobu hrá v druhotriednych tango-orchestroch. V roku 1939 sa však splní jeho sen a dostane sa mu príležitosti hrať na bandoniu s jedným z najlepších súborov špecializujúcich sa na tango – orchester Anibala Troila s fenomenálnym bandonionistom Pichucom. Astor Piazzolla sa pomerne rýchlo stal vedúcim Troilovho súboru. Jeho potreba ďalej sa hudobne vzdelávať tak ešte narástla. Odvážil sa preto navštíviť Arthura Rubinsteina, ktorý v tom čase žil v Buenos Aires a ukázal mu skladbu, ktorú napísal. „Bola to hrozná skladba. Povedal som mu, že je to koncert pre klavír, ale nenapísal som v ňom ani notu pre orchester...“ Rubinstein si však skladbu pozrel. Keď si ju začal hrať na klavíri, Astor si uvedomil, akú chybu spravil, že za ním vôbec išiel. Po pár taktoch sa Rubinstein zastavil a opýtal: „Chlapče, máš rád hudbu?“ „Áno, majstre.“ „Tak prečo potom neštuduješ?“ Rubinstein poprosil svojho priateľa, argentínskeho skladateľa Alberta Ginastera, aby sa začal Piazzollovi venovať. A tak u neho začína roku 1941 študovať. Od roku 1943 študoval klavír u Raúla Spivaka. Takto si Piazzolla spomínal na extatické pocity, ktoré pri tom prežíval: „Bolo to ako ísť na návštevu k frajerke.“ Jeho tvorba v tomto čase stávala čoraz nezahrateľnejšou a nepochopiteľnejšou, a tak ju musel Anibal Troilo upravovať a zjednodušovať tak, aby jeho súbor bol vôbec schopný ju zahrať. V 1942 sa oženil s Dedé Wolffovou a spoločne priviedli na svet dve deti: Dianu v roku 1943 a Daniela v 1944. V 1943 sa začína venovať „klasickej“ tvorbe dielom „Suite para Cuerdas y Arpas,“ a vzápätí vymieňa Anibal Troilo za Firoentimo až do roku 1946, kedy si zakladá prvý vlastný orchester. V tomto súbore naplno realizuje svoju skladateľskú kreativitu. A práve tu začína byť mladý rozbiehajúci sa skladateľ a hudobný riaditeľ prvýkrát vystavovaný kritike tamojšej komunity zástancov tradičného tanga. Vo veku 28 rokov začne byť veľmi nespokojný a rozhodne sa hľadať si inú cestu. Študuje Bartóka a Stravinského, učí sa aj u Hermana Scherchena a počúva jazz. Jeho túžba po novom štýle, ktorý by nemal s tangom nič spoločné prerastá do rozmerov posadnutosti. Nakoniec sa rozhodol prestať hrať a naplno sa odovzdal komponovaniu a štúdiu. V rokoch 1950 až 1954 napísal niekoľko prác na míle vzdialených od vtedajšej koncepcie tanga, ktorými bol neskôr definovaný jeho kompozičný postup: Para lucirse, Tanguango, Prepárense, Contrabajeando, Triunfal, Lo que vendrá. Roku 1953 prihlásil dielo „Buenos Aires“ (tri symfonické kusy), skomponované roku 1951, so súťaže Fabiena Sevitzkeho. Piazzolla vyhral prvú cenu a toto dielo odznelo na pôde Law School v Buenos Aires v podaní symfonického orchestra rádia „Radio del Estado“ s pridanými dvoma bandoniami. Dirigoval Fabien Sevitzky. Reakciou bola hotová explózia medzi divákmi. Bol to absolútny škandál zapojiť bandonium ku klasickej zostave symfonického orchestra. V cene, ktorú vyhral bolo zahrnuté aj štipendium od francúzskej vlády na štúdium v Paríži u Nadii Boulangerovej, ktorá bola považovaná za najlepšiu učiteľku hudby svojich čias. Keď sa k nej Astor Piazzolla v roku 1954 pobral, snažil sa svoju bandoniovú a tangovú minulosť skryť, avšak nakoniec si pred Boulangerovou otvoril srdce a zahral jej svoje tango „Triunfal“. Jej reakciou bolo jednoznačné odporúčanie: „Astor, tvoje klasické skladby sú fajn, ale skutočný Piazzolla je tu. Tohto sa drž.“ „Vtedy som zobral všetku hudbu, ktorú som skomponoval za desať rokov (kilogramy partitúr) a v priebehu dvoch sekúnd som ju všetku poslal do pekla.“ Po tejto milej epizódke sa Piazzolla naozaj vracia k tangu a k svojmu milovanému nástroju bandoniu, s tým rozdielom, že kým to, čo bolo predtým otázkou voľby – tango alebo sofistikovaná hudba sa teraz stalo tangom a sofistikovanou hudbou. Začal písať racionálne štrukturovanú hudbu s vášňou a emóciami tanga. Tým vytvoril jedinečnú syntézu vášne a intelektu. V Paríži píše niekoľko diel tango charakteru pre sláčikový orchester a bandonium. Na vystúpeniach začína hrať špeciálnym spôsobom. Kým zvyčajne akordeonisti a bandonionisti hrajú posediačky, on stojí jednu nohu si podopierajúc o stoličku. Takýto obraz charakterizuje Piazzollu na scéne! Keď sa roku 1955 vráti do Argentíny, zakladá komorný súbor Octeto Buenos Aires, s ktorým odštartoval éru súčasného tanga. Oktet pozostával z dvoch bandonií, dvoch huslí, kontrabasu, violončela, klavíru a elektrickej gitary. Hrajú inovatívne a nevystupujú s nijakými spevákmi ani tanečníkmi (keďže tango bolo dovtedy v prvom rade tanec, na vystúpeniach sa vždy tancovalo). Tango tak začína namiesto tanca a zábavy slúžiť primárne pre hudobné vyžitie. Astor pokračuje v takomto vývojovom trende, čím si vytvára veľmi negatívne reakcie medzi zástancami tradičného tanga a takisto i médiá a nahrávacie spoločnosti sa mu stavajú do opozície. Na takýto tango-konzervativizmus reaguje veľmi podráždene a znechutene: „Prezidenti sa menia a nikto sa nediví. Biskupi sa menia, futbalisti sa menia, všetko sa mení, len tango by sa nemalo meniť?! Prečo musí tango ostať tak: starým nudným a stále takým istým, donekonečna opakovaným?“ Tango svojej súčasnosti pokladal za vymierajúce, za nostalgickú a plytkú imitáciu hudby z tých čias, keď tangom Buenos Aires žilo, pulzovalo, keď voňalo tangom... Svoje tango, naopak, pokladal za životaschopné a odpovedajúce na potreby súčasnosti. Roku 1958 Octeto Buenos Aires rozpúšťa a opäť odchádza do New Yorku pracovať – písať aranžmá. V rokoch 1958-1960 žije v USA a experimentuje s Tango-jazzom, avšak so slabou odozvou. V októbri 1959 umiera jeho otec a Piazzolla napíše veľmi slávne dielo „Adiós Nonino“. Po svojom návrate do Argentíny napíše prvé z jeho mnohých slávnych kvintet. Hrá so skupinou New Tango (bandonium, husle, kontrabas, klavír a elektrická gitara). V roku 1963 má premiéru jeho „Tres Tangos Sinfonicos“ a v roku 1965 nahrá dve veľmi významné nahrávky: Piazzolla a vo Philarmonic Hall New York, s dielami, ktoré hral so svojim kvintetom a skladbu „El Tango,“ dielo historickej hodnoty, produkt jeho priateľstva s Jorge Luis Borgesom. Roku 1966 zanecháva svoju manželku Dedé Wolffovú. O dva roky začne významne spolupracovať s básnikom Horaciom Ferrerom, spolu s ktorým vytvoria operetu „Maria de Buenos Aires,“ čo je v Piazzollovej tvorbe vlastne novinkou – tango pieseň. A v tomto čase začne „chodiť“ so speváčkou Amelitou ABaltarovou. Roku 1969 napísal dielko „Balada para un loco,“ čo znamená Balada pre blázna. Z tejto skladby sa neskôr stal komerčný hit. Piazzollu dosť frustrovalo, že pre väčšinu ľudí je známy len ako autor Balady pre blázna. Neskôr spomínal takto: „Raz sa ma jedna pani spýtala: 'Majstre, okrem „Balady pre blázna“ ste napísali aj niečo iné?' V tom momente som mal chuť túto ženu zabiť...“ Roku 1970 sa vracia do Paríža a s Ferrerom napíše oratórium „El Pueblo Joven,“ premiérované v Saarbrucku (Nemecko) o rok neskôr. V ten istý rok sformuje Conjunto 9, perfektné noneto, schopné kvalitne zahrať jeho prepracované skladby. Z ekonomických dôvodov však musí aj tento komorný súbor rozpustiť. Roku 1973 dostal infarkt, čo ho donútilo trochu spomaliť životné tempo aj hudobnícke aktivity. V Argentíne sa k moci dostala konzervatívna militaristická frakcia a všetko, čo Piazzolla symbolizoval – moderná očista, strata rešpektu k tradíciám – sa náhle stalo politicky nevítaným. Nakoniec sa Piazzolla vzhľadom k narastajúcej nevôli voči jeho osobe v Argentíne, berúc do úvahy zrejme aj svoj zdravotný stav, rozhodol odísť do Talianska. Tu napíše a roku 1974 nahrá jedno z jeho najslávnejších diel "Libertango" ktoré sa najmä v Európe stane veľkým hitom. V týchto rokoch zakladá zaujímavý súbor „Conjunto Electronico,“ oktet pozostávajúci z bandónia, elektrického klavíra, organu, gitary, elektrickej basy, bicích, syntetizéra a huslí, neskôr nahradených flautou alebo saxofónom. V roku 1975 sa pridáva Jose A. Trelles ako spevák. Táto hudobná skupina sa veľmi líšila od tých predchádzajúcich, mnohí sa nazdávajú, že sa Piazzolla pokúšal priblížiť sa k jazz-rocku, ale podľa Piazzollu to bola stále jeho hudba, ktorá mala vždy bližšie k tangu než k rocku. S Amelitou Baltarovou sa rozíde roku 1974. V tom istom roku nahrá so saxofonistom Gerrym Mulliganom skvelú nahrávku „Summit“, s talianskym orchestrom. Nahrávka je charakterizovaná melodickou linkou bandónia a saxofónu nesúcou sa nad rytmickým basovým podkladom. V 1975-om umiera Anibal Troilo a Piazzolla na jeho pamiatku napíše „Suite Troileana,“ štvorčasťové dielo, ktoré nahral s Conjunto Electronico. V roku 1976 sa stretáva s poslednou ženou svojho života, Laurou Escaladovou. V decembri toho istého roku ponúkne publiku neobyčajný koncert v divadle Gran Rex v Buenos Aires, na ktorom hrá dielo „500 motivaciones,“ napísané špeciálne pre súbor Conjunto Electronico. O rok neskôr zahrá ďalší pamätný koncert v Olympii v Paríži, so súborom, ktorého hudobníci majú ešte bližšie k Rockovej hudbe. Týmto však končí s „elektrickými“ kapelami, ktorých zvuk nie je dosť „piazzollovský“ a nanovo sa odovzdáva komornej a symfonickej tvorbe. Ďalšia dekáda rokov je pre Piazzollu najúspešnejšou, čo sa týka popularity. Konceroval v Európe, Južnej Amerike, Spojených štátoch a Japonsku, poväčšinou s kvintetom, ale aj ako sólista so symfonickým orchestrom a aj s komornými súbormi, hrával aj so sextetom, ktoré si v závere kariéry založil a takisto hrával so sláčikovými kvartetami. Z tohto obdobia existuje mnoho nahrávok, veľa z nich je aj vydaných na CD platniach. Kritici sa zhodujú v tom, že najlepšia je Piazzollova hudba vtedy, keď si v nej hrá Piazzolla sám. Dielo „Le Grand Tango“ pre violončelo a klavír napíše roku 1982. Dielo je venované ruskému violončelistovi Mtislavovi Rostropovičovi, premiérované roku 1990 v New Orleans. V júni 1983 bolo jedno z najväčších predstavení v Piazzollovom živote v Teatro Colón v Buenos Aires, ktorého veľkodušná dramaturgia bola zameraná len na jeho tvorbu. Pri tejto príležitosti dal znova dokopy hudobníkov z Conjucto 9 a on sám hral sólo so symfonickým orchestrom (dirigoval Pedro i. Calderón). Hrali nádherný Koncert pre bandónium a orchester. V 1985-om mu udelili čestné občianstvo Buenos Aires a premiéruje koncert pre bandónium a gitaru „Homenaje a Lieje,“ pod taktovkou Lea Brouwera na 5. medzinárodnom belgickom gitarovom festivale. V roku 1986 s Garym Burtonom nahráva „Suitu pre vibrafón a gitaru“, v rámci jazzového festivalu v Montreux, vo Švajčiarsku. V roku 1987 nahráva „Koncert pre bandónium“ a „Tri tangá pre bandónium a orchester“. Vibrafón je hudobný nástroj. Pri hre sa udiera oplstenými paličkami po kovových platničkách, pod ktorými sú rúrkové rezonátory, zosilňujúce a predlžujúce zvuk. Omladzujúcim zážitkom bol pre Astora Piazzollu koncert v New York’s Central Parku, roku 1987, pred obrovskou masou obecenstva. Uvedomme si, čo pre Piazzollu mesto New York znamenalo. Bolo to mesto, kde vyrastal, kde si zamiloval Bacha aj jazz, kde roku 1958 zlyhal so svojím experimentom skĺbiť jazz a tango. Teraz mu toto mesto konečne začína venovať pozornosť. Piazzolla tu vydáva mnoho nahrávok, ktoré zaznamenávaju prierez jeho životnej tvorby. Roku 1988, pár mesiacov po tom, ako nahrá svoju poslednú nahrávku („La camorra“), podstúpi štvornásobný bypass. Krátko na to, začiatkom roku 1989 sformuje svoju poslednú skupinu: „The New Tango Sextet,“ s neobyčajným obsadením: sve bandóniá, klavír, elektrická gitara, basa a violončelo. S touto kapelou zahral v júni 1989 svoj posledný koncert v Argentíne a začína vyčerpávajúce turné po Spojených štátoch, Nemecku, Anglicku a Holandsku. Koncom roku 1989 rozpúšťa kapelu a už hrá len sóla so sláčikovými kvartetami a symfonickými orchestrami. Koncertovanie sa definitívne končí 4. augusta 1990, keď v Paríži dostane infark. Po dvoch rokoch trápenia umiera 4. júla 1992 v Buenos Aires. |
.home .blok .eusebia .works .me .school .music .photos .links