.otázky viery

.viera a možnosti apologetiky

Nechcem povzbudzovať nerozumnú plytkosť ani neuváženú nedočkavosť, preto na úvod napíšem niečo o ambícii tejto stránky. Kľúčovou otázkou tohto úvodu sú hraničné možnosti viery a argumentu. Pokiaľ sa môžem dostať argumentáciou a odkiaľ už potrebujem vieru? Nadnesene povedané, potrebujem vôbec vieru na to, aby som veril v Boha?

Exituje množstvo kníh, ktoré sa zaoberajú vzťahom viery a vedy, viery a rozumu, ktoré skúmajú dôveryhodnosť kresťanstva, kníh, ktoré sa snažia ukazovať prečo v Boha veriť, či neveriť. Pojmom apologetika budem na tejto stránke označovať všetky tie snahy, ktoré sa kresťanstvo snažia obhajovať.

Pri čítaní apologetických esejí alebo kníh mám častokrát zmiešané pocity. Vynára sa mi totiž otázka, kam až autori chcú vo svojej argumentácii zájsť? Niekedy sa mi zdá, že obhajujú kresťanstvo tak presvedčivo, ako keby kresťanská viera nepotrebovala žiadnu vieru.

Na druhej strane, ak sa dokazovanie Božej existencie a charakteru nedá dotiahnuť do konca, a teda si vyžaduje vieru, o čo je táto viera cennejšia ako neviera? V matematike dôkaz dokončený do polovice nestačí na to, aby sme mohli dokazované tvrdenie brať ako stopercentne spoľahlivé. Ak teda v úvahách nie sme schopní kresťanstvo dokázať, je teda jedno, či mu veríme alebo nie. Znie to skrušujúco. Je to naozaj tak?

Z tejto dilemy ma vyslobodila nasledujúca úvaha:

Apologetika nepozná odpovede na všetky otázky o Bohu a o svete. Spôsob a možnosti "dokazovania" kresťanstva neslúžia na to, aby poskytli svetu dôkaz, ktorý bude definitívnym logickým argumentom ukazujúcim všetku pravdu o pôvode sveta a o Bohu. Apologetika je dobrá v prvom rade na to, aby ukázala bezrozpornosť kresťanskej viery. Teda, aby logicky a rozumovo posúdila kresťanské dogmy a tvrdenia o svete, a aby tak ukázala, že neodporujú fyzike, histórii, ani neobsahujú principiálne filozofické protirečenia.

To však môže znamenať, že naďalej ostanú v živote veriaceho mnohé otázky nezodpovedané, teda ostane priestor na potrebnú vieru. Táto viera však nebude plytká, či slepá. Nie preto, že by presne dokazovala, čomu verí, ale preto, lebo to, čomu verí, je bezrozporné a ucelené, nie je to nezmysel.

"Logika samotná nám nestačí na nájdenie pravdy, iba nám pomôže nájsť chybu. To, čo je pravdivé, musí byť logické, ale to, čo je logické, nemusí byť nevyhnutne pravdivé. Výrok "2+2=4" je logický. Podobne výrok "dvaja leprechaunti plus dvaja leprechaunti rovná sa štyria leprechaunti" je tiež logický. Obidva výroky sú logické, ale z druhého výroku nutne nevyplýva, že leprechaunti existujú."
(Norman Geisler, Peter Bocchino:Unshakable Foundations, 2001.)

Takto teda vyzerá minimálna ambícia apologetiky. Poslúži dobre na to, aby odpovedala na otázky skeptikov. Ak niekto povie, že kresťanstvo je nezmyselné a že byť kresťanom je to isté ako veriť klamstvám, apologetika príde a ukáže, že kritik sa mýli. Ak niekto napríklad povie, že kresťanská odpoveď na pôvod sveta, ktorou je vraj Boh je nezmyselná, lebo otázka sa tak iba posúva o úroveň ďalej a znie "Kto stvoril Boha?", úlohou apologetiky je logicky vysvetliť, v čom spravil skeptický pýtajúci sa chybu vo svojej úvahe.

V skutočnosti však aj myslitelia aj obyčajní ľudia majú ešte na viac. V biblii sa totiž píše, že "Božia neviditeľná skutočnosť, jeho večná moc a božskosť sa od stvorenia sveta uvažovaním poznáva zo stvorených vecí..."(Rim 1:20) To rozhodne vyzerá ambicióznejšie ako len nejaká "dokázateľná bezrozpornosť viery v Boha", znie to tak, že pohľad na prírodu by mal v človeku vzbudiť úvahy vedúce k Božej existencii. Častokrát sa však aj vzdelaní kresťania uspokoja s iba obhajovacou úlohou apologetiky, veď predsa "Keby sa dala existencia Boha dokázať, načo by sme ešte potrebovali vieru?".

Ak by sa však existencia Boha naozaj nedala dokázať, prečo by som mal kresťanstvu veriť? Len preto, že je to bezrozporný systém? Má ma uspokojiť dobrá celistvosť obohatená hŕstkou náznakov? Inými slovami, iba obhajoba logickosti neprivádza k verdiktu a tak trochu relativizuje vieru - viera je hodnotná, rozumná, ale aj tak je len vecou osobnej voľby, bez dôkazu. Preto existujú aj ambicióznejšie apologetické úvahy, ktoré priamo predstavujú dôkazy poukazujúce na existenciu Boha.

Z uvedeného biblického textu vidno, že sama Biblia podporuje možnosť takéhoto spôsobu uvažovania. Tu sa však rodia dve otázky, na ktoré musíme odpovedať. 1. Ak sa dá dokázať, že Boh existuje, načo je nám ešte viera? 2. Ak sa dá existencia Boha a pravdivosť kresťanstva dokázať, prečo mu neveria všetci?

Odpoveď na prvú otázku: aj ak vidím dôvody, ktoré hovoria o existencii Boha, dokonca ak vidím hotové dôkazy, potrebujem vieru. Načo? Nuž nato, aby som dôkazy prijal a nato, aby som prijal dôsledky pravdy o Božej existencii. Tá prvá viera je taká, aká napríklad chýbala aj inkvizícii, keď mohli chápať Koperníkove a Galileiho dôkazy popierajúce geocentrické predstavy o vesmíre, ale rozhodli sa tomu neuveriť. Teda, aj ak by niekto sformuloval úvahu dokazujúcu Božiu existenciu, je na človeku, či ju prijme. Pretože nie sme absolútne objektívni a logickí. Dokonca aj na prijatie vedeckých záverov potrebujeme vieru. A tá druhá viera, potrebná na prijatie dôsledkov viery je taká, aká chýbala apoštolom, keď zapreli Krista, alebo aká úplne chýbala farizejom, ktorí verili v Boha, ale nemali vieru, ktorá by Boha naozaj hľadala a túžila Ho nasledovať. To je tá najpodstatnejšia a najhlbšia kresťanská viera - viera, ktorá miluje a poslúcha Boha, žije podľa Božích príkazov aj keď v tom nevidí význam a prináša to neistotu, menej peňazí alebo zmenu spoločenského postavenia. Aj démoni veria, ale tá najpravdivejšia viera je tá, čo nasleduje. Rozum ukáže dôvody, "tá prvá viera" sa rozhodne prijať pravdu o Bohu, ale tá "podstatná viera" robí životné rozhodnutia. Dokazuje "tú prvú vieru" žitím jej obsahu.

Odpoveď na druhú otázku: neviem. Ak si toto čítaš a neveríš v Boha alebo kresťanstvu, prosím, napíš mi prečo. V mene kresťanstva sa udialo veľa zla. Argumentácia niektorých kresťanov nie je intelektuálne bezúhonná(vlastne tak trochu aj tá moja, keďže hovorím, že "sa dá dokázať", ale ešte som nepovedal ako, navyše sám som si poctivo neprešiel všetky závažné argumenty proti). Samotní kresťania popierajú životom to, čomu veria. Osobné životné zranenia. Boh sa neprejavuje nijako "veľmi viditeľne". Chápem oprávnenosť všetkých týchto pochybností. Ale nenašiel som zatiaľ námietku, ktorá by naozaj pri otvorenom a bezúhonnom premýšľaní kresťanstvo poprela. Neobviňujem neveriacich z ľahostajnosti alebo nerozumnosti - ja sám a väčšina kresťanov nevie na mnohé otázky odpovedať. Iba nabádam k premýšľaniu kresťanov aj ateistov (či agnostikov).

Na tejto stránke sa pokúsim časom zverejniť úvahy o najzávažnejších argumentoch proti kresťanstvu, ako aj dôkazov podporujúcich prijatie Božej skutočnosti.

naspäť na začiatok stránky.

.kto stvoril Boha?

 1. Všetko, čo je konečné (má počiatok, je limitované) má príčinu (je niečím zapríčinené); nazvime to princíp kauzality
 2. Vesmír má počiatok (začal existovať)
 3. Vesmír má príčinu.

Rozdiel medzi dôkazom z prvotnej príčiny a dôkazom Kalām je ten, že Kalām sa rovno pozrie na vesmír ako celok a aplikuje naň princíp kauzality, kým dôkaz prvotnej príčiny musí najprv ukázať, že reťaz udalostí a ich príčin nemôže byť nekonečná "v smere do minulosti".

Práve dôkaz z prvotnej príčiny sa pred 80 rokmi pokúsil vyvrátiť slávny matematik a spisovateľ Bertrand Russell (6. marca 1927 v Bettersea v rámci prednášky "Why I am Not a Christian" pod záštitou "National Secular Society". Prednáška je dostupná v neskoršej Russellovej knihe v českom preklade pod názvom "Proč nejsem křesťanem a jiné eseje"):

Na to, aby sme mohli, so všetkou úctou, nájsť chybu v Russellovom uvažovaní, musíme sa podrobnejšie zamyslieť nad predpokladmi dôkazov. Treba overiť dve veci. 1. princíp kauzality (a jeho dosah) a 2. konečnosť vesmíru (či má počiatok).

1. princíp kauzality

Hneď prvá chyba, ktorej sa Russell vo svojom argumentovaní dopustil je, že vyvracia dôkaz prvotnej príčiny v nesprávnom znení. Princíp kauzality totiž uvádza takto: "Vše, co na světe vidíme, má nějakou příčinu", neskôr v texte upresňuje, že nie všetko, čo vidíme, ale jednoducho všetko má svoju príčinu. Dôkaz z prvotnej príčiny však princíp kauzality uvádza tak, že "všetko, čo má počiatok, má príčinu". Pri Russellovej definícii princípu kauzality má otázka "Kto stvoril Boha?" naozaj veľmi kritický a dôkaz popierajúci význam. Museli by sme hľadať kuriózne riešenia: azda reťaz príčin pokračuje reťazou "božích stvoriteľov", čím stráca predstava Boha kľúčový vzťah k svetu, alebo má Boh príčinu sám v sebe, a teda existoval skôr ako vznikol, čo je spor. Našťastie sa nemusíme uberať týmto smerom.

Ak uvažujeme v zmysle definície "všetko, čo má počiatok, má príčinu", paradoxu s "príčinou prapríčiny" ("Kto stvoril Boha?") sa vyhneme. Stačí povedať, že Boh je večný, nemá počiatok (teda, že je taký, ako o ňom obyčajne kresťanstvo hovorí), a už nepodlieha "povinnosti mať príčinu".

Ktoré poňatie kauzality je to správne? To Russellove chápem ako nešťastnú nepozornosť. Prečo by malo mať príčinu všetko, vrátane toho, čo je večné? Máme ako ľudia nejakú priamu skúsenosť s večnou existenciou na to, aby sme niečo hovorili o takomto princípe? Jediné, čo môžeme priamo a dobre pozorovať sú konečné, v čase a priestore limitované objekty, preto je formulácia vzťahujúca kauzalitu na konečné objekty prirodzená. Naopak, Russellova zovšeobecnená by si vyžadovala vysvetlenie; v podstate je "náboženská", lebo stojí na viere o večných existenciách.

Existujú však aj pokusy poprieť vzťah príčina-dôsledok ako taký. Russell predsa píše: "Filosofové a vědci se příčinností podrobně zabývali a následkem toho nemá dnes už zdaleka onen zásadní význam, který jí býval kdysi přikládán". Priznávam sa, že v týchto filozofických úvahách sa vôbec neorientujem a neviem, ktorých presne filozofov mal Russell na mysli. Azda Kanta alebo Humeho (na inom mieste prednášky Russell spomína, že Kant v Kritike čistého rozumu vyvrátil dôkaz prvotnej príčiny; v knihe Norman Geisler:Unshakable Foundations je Hume citovaný ako kritik príčinnosti).

Môžem len sprostredkovať podanie z uvedenej Geislerovej knihy. Dávid Hume (1711-1776) bol skeptik a veril, že všetko poznanie prichádza len prostredníctvom našich piatich zmyslov. Podliehame ilúzii, ktorú prežívame pri pozorovaní opakovaných konjunkcií (spojení) udalostí. Teda vlastne tvrdil, že to, čo vidíme, nemôžeme pomenovať javom, ktorý je zapríčinený predchádzajúcim javom, ale iba javom, ktorý nasleduje ten jav, ktorý sa odohral pred ním. Nepoprel kazualitu ako takú, iba našu schopnosť ju odhaliť. Ak vidíme, že udalosť B vždy prichádza po udalosti A, môžme len skonštatovať ich konjunkciu, nie kauzálnu spojitosť A→B.

"Hume netvrdil, že neplatí princíp príčiny a následku; on iba tvrdil, že si nemôžeme byť istí, ktorá príčina zapríčiňuje aký následok. Pozorujeme rutinné vzťahy udalostí znova a znova, ale nepozorujeme samotné príčiny. Napríklad, Slnko vychádza pravidelne po tom ako kohút zakikiríka, ale určite nie preto, že kohút zakikiríkal. Preto Hume poprel všetky úsudky o skutočných príčinných spojeniach. Ešte raz, Hume veril, že kauzálne spojenia existujú. Dokonca zašiel tak ďaleko, že povedal, že je 'absurdné' popierať princíp kauzality: 'Nikdy som netvrdil niečo tak absurdné, že by čokoľvek mohlo nastať bez príčiny'(Listy Dávida Humeho)"
(Norman Geisler, Peter Bocchino:Unshakable Foundations, 2001.)

Možno trochu zjednodušenou odpoveďou (nazdávam sa však, že nie neoprávnenou) na takýto druh skepticizmu je spochybnenie spôsobu akým k svojim záverom Hume prišiel. Princíp kauzality, hoci vo svojej podstate filozofický, je totiž dosť prirodzeným nástrojom uvažovania, je dokonca niečím nevyhnutným pre akékoľvek vedecké uvažovanie. Vedecké uvažovanie, o ktoré sa opierame je na ňom postavené. Ak sa nedajú spoľahlivo spoznávať príčinné súvislosti, neviem si celkom predstaviť, ako by sa dalo prísť na to, že sa to nedá. O to ťažšie by bolo tento skeptický záver vysvetliť tak, aby ho bez schopnosti spoznávať kauzálne súvislosti mohli pochopiť nejakí poslucháči. Podotýkam, že táto úvaha nie je plnohodnotným vysvetlením. Ak myslíte, že potrebujete hlbšie a poctivejšie premýšľanie, o filozofických predpokladoch vedy sa môžete dočítať v knihách:
J.P.Moreland:Christianity and the Nature of Science (Grand Rapids, Mich.: Baker, 1989, str.45)
G.K.Chesterton:Orthodoxy (New York:Doubleday, 1959, str.33)
C.S.Lewis:The Abolition of Man (New York:Macmillan, 1947, str.91)
C.S.Lewis:Miracles (vyšlo aj v českom preklade)

Dostávame sa k oveľa ťažšej otázke v súvislosti s kauzalitou. Tou je otázka platnosti princípu kauzality aj na začiatku - ak prízname počiatok vesmíru, má zmysel si klásť otázku príčiny alebo princíp kauzality vznikol spolu s vesmírom? Princíp uniformity (analógie) je ďalší predpoklad vedy, ktorý v podstate hovorí o tom, že rovnaké akcie vyvolávajú rovnaké reakcie. Umožňuje rozmýšľať o minulosti rovnako ako o budúcnosti na základe skúmania v prítomnosti. (To neznamená, že nezahŕňa rozdielnosť podmienok v rôznom čase!) Ale dá sa vôbec predpokladať platnosť princípu kauzality ešte pred vznikom (resp. pri vzniku) vesmíru s jeho časom a hmotou?

Opäť musím otvorene priznať, že neviem. C.S.Lewis v knihe Zázraky hovorí, že racionalita prírodu a svet presahuje. Rozum pokladá za transcendentný. Ja osobne si to vysvetľujem tak, že logickosť a princípy myslenia sú dané Božou podstatou. Lewis ukazuje, aké problémy vznikajú pri odvodzovaní racionality len z prírody samotnej.

Týmto pokladám princíp kauzality za "jemne preskúmaný". Na základe tohto textu by si práca s ním ešte stále vyžadovala určité množstvo viery. Ak sa bojíte, že ju nemáte, tak skúste porozmýšľať o tom, či veríte iným úvahám na ňom založeným (napríklad bežným vedeckým záverom).

To, k čomu sme sa dopracovali je, že otázka "Kto stvoril Boha?" je zbytočná, pretože ak Boh je, je večný. A ako večného sa ho netýka ani otázka príčiny.

2. konečnosť vesmíru

Spôsob ako by sa dalo vyhnúť nutnosti existencie večného Boha, transcendujúceho tento vesmír, by bolo ukázať (alebo aspoň predpodkladať) večnosť vesmíru. Večný vesmír by nepotreboval vysvetlenie na základe príčinnosti - tak ako ho nepotrebuje večný Boh. Russell tvrdil: "Není důvodu, proč by svět nemohl vzniknout bez příčiny; právě tak na druhé straně není důvodu, proč by nemohl existovat odjakživa. Nelze tedy důvodně předpokládat, že by svět musel mít vůbec nějaký počátek." Je zaujímavé, čo uniklo Russellovej pozornosti. Chyba v prvej vete - vznik bez príčiny - je spôsobená nesprávnym definovaním princípu kauzálnosti, ktorý sme už rozoberali. Zaujímavý je ale akýsi dvojitý meter. Keď hovoril Russell o Bohu, nechal jeho existenciu podliehať svojej definícii kauzálnosti (napriek Božej večnosti), o ktorej povedal, že nie je k vyvráteniu dôkazu nutná. Keď hovorí o svojom postoji na večný vesmír, potrebu príčinnosti nevidí.

Ospravedlnenie tohto postoja (ale nie dvojitého metra:-) nájdeme v jeho rozhovore s jezuitom Copelstonom (BBC, 1948). O svojom postoji ku kauzalite vo vzťahu k vesmírnemu celku vraví: "Celý pojem příčiny bytí je představa, kterou vyvozujeme z našeho pozorování jednotlivin, nevidím však naprosto žádný důvod předpokládat, že má nějakou příčinu celek...Každý člověk na světe má matku a z vašeho důkazu zřejmě vyplývá, že proto musí mít nějakou matku i celé lidské pokolení, avšak lidské pokolení matku samozřejmě nemá - jde prostě o jinou logickou oblast." Či je takéto vysvetlenie uspokojivé, prenechávam na premyslenie čitateľovi, iba pripomeniem, že dôvod pre vesmír sa nemusí vnímať ako dôvod pre celok, ale ako dôvod pre prvú udalosť na konci reťaze príčin - už o tom predsa tiež bola reč.

Jediné konzistentné vysvetlenie sveta bez Boha za platnosti princípu príčinnosti teda ostáva v predstave večného vesmíru. Takáto predstava si však vyžaduje veľké množstvo viery - najmä po objavoch vo fyzike v 20. storočí. Keďže podstatné objavy sa uskutočnili až po spomínanej Russellovej prednáške, nemôžem ho za túto jeho vieru nijako zvlášť obviňovať. Hoci existujú aj filozofické vysvetlenia toho, prečo by nemohol byť vesmír večný (Ak by bol vesmír časovo neonekonečne starý, muselo by do dnešného dňa uplynúť nekonečné množstvo časových okamihov a nikdy by nemohol nastať tento, prítomný, okamih.).

Nechcem príliš "fušovať" do fyziky, ale aspoň v hrubých rysoch uvediem, ktoré jej poznatky sa najbežnejšie spájajú s konečnosťou vesmíru.

"Ak má (Einsteinova) teória relativity pravdu, vesmír sa začal vyvíjať zo singulárneho stavu veľkého tresku pri nekonečnej teplote a hustote. Keď sa rozpínal, teplota žiarenia postupne klesala...Tento scenár hustej, horúcej etapy vývoja raného vesmíru prvýkrát predložil George Gamow v roku 1948 v článku napísanom s Ralphom Alpherom, v ktorom vyslovili pozoruhodnú predpoveď, že zvyšok žiarenia z tejto horúcej ranej fázy vesmíru by sa ešte aj dnes mohol nachádzať okolo nás. Ich predpoveď v roku 1965 potvrdili fyzici Arno Penzias a Robert Wilson, keď pozorovali mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia."
(Stephen Hawking:Vesmír v orechovej škrupine, Slovart 2002)

18. novembra 1989 bol do vesmíru úspešne vypustený satelit COBE (cosmic background explorer). Výsledkom bol obraz o žiarení kozmického pozadia, ktorý sa presne zhodoval s kalkuláciami vlnových dĺžok svetla a tepla zodpovedajúcich magnitúde Big Bangu. Hawking to označil za "najdôležitejší objav storočia, ak nie priam všetkých čias" (London Times, 25.4.1992). George Smoot z University of California, astrofyzik, povedal: "Ak ste veriaci, je to ako uvidieť Boha"(Michael.D.Lemonick:Echoes of the Big Bang, Time, 4.5.1992) Ak je Big Bang skutočnosťou, svet má počiatok.

Ďalšie podporné úvahy (Všeobecná teória relativity a rozpínajúci sa vesmír, (ne)možnosť pulzujúceho vesmíru a úvahy nad 2.termodynamickým zákonom) nájdete v citovanej v Hawkingovej knihe Vesmír v orechovej škrupine alebo v Geislerových Unshakable Foundations.

Na záver zhrnutie. Všetko konečné má príčinu. Filozoficky opodstatnený predpoklad, nevyhnutný aj pre vedecké skúmanie sveta. Svet je konečný, nasvedčujú tomu fyzikálne teórie potvrdzované mnohými presvedčivými pozorovaniami. Svet teda má príčinu. Boh môže byť touto príčinou bez toho, aby to vyvolalo ďalšiu otázku "Kto stvoril Boha?," pretože Boh je večný a nemusí mať príčinu.

naspäť na začiatok stránky.